A potom príde moment, keď musí telefón aj tak zmiznúť zo stola

A tu prichádza paradox celej digitálnej revolúcie.

Môžete mať perfektný match.

Môžete si dva týždne písať.

Môžete mať rovnaký hudobný vkus, politické názory, psa aj obľúbený seriál.

Ale skôr či neskôr sa musíte stretnúť.

A počas niekoľkých sekúnd začne mozog vyhodnocovať tisíce informácií, ktoré profil nedokáže preniesť.

Ako sa človek smeje.

Ako rozpráva.

Ako sa pozerá do očí.

Ako sa správa k čašníkovi.

Či medzi vetami vznikajú nepríjemné tiché sekundy alebo príjemné ticho.

Či funguje humor.

Či funguje vôňa.

Či jednoducho funguje chémia.

Aplikácia vám môže povedať, že máte rovnaké záľuby.

Bar vám za tri sekundy napovie, či medzi vami preskočila iskra.

Internet bar nezabil. Urobil z neho miesto druhého kroku.

A práve tu je jeden z najzaujímavejších detailov Stanfordského výskumu.

Podiel amerických heterosexuálnych párov, ktoré uviedli, že sa stretli v bare alebo reštaurácii, medzi rokmi 1995 a 2017 dokonca stúpol približne z 19 na 27 percent.

Na prvý pohľad by to vyzeralo ako fantastická správa pre bary.

Lenže výskumníci objavili háčik.

Keď z dát odstránili ľudí, ktorí sa najskôr spoznali online a až následne mali prvé osobné stretnutie v bare alebo reštaurácii, rast zmizol. Tradičné spontánne zoznamovanie priamo v podnikoch naopak klesalo.

To dokonale vystihuje posledných dvadsať rokov.

Internet bar nezabil iba zmenil jeho úlohu.

Kedysi ste tam človeka našli. 

Potom ste si tam prišli preveriť človeka, ktorého ste našli na internete.

A teraz prichádza zaujímavá otázka:

Môže byť bar opäť aj miestom, kde niekoho jednoducho náhodou stretneme?

Offline zoznámenie má jednu výhodu, ktorú algoritmus nevie skopírovať

Minulý rok priniesla túto debatu späť do centra pozornosti veľká medzinárodná štúdia.

Výskumníci analyzovali 6 646 ľudí v partnerských vzťahoch z 50 krajín a zistili, že respondenti, ktorí sa so svojím partnerom stretli offline, v priemere uvádzali o niečo vyššiu spokojnosť vo vzťahu a vyššiu intenzitu prežívanej lásky než ľudia, ktorí sa spoznali online. Rozdiely sa týkali aj intimity, vášne a záväzku.

Treba však povedať jednu dôležitú vec.

Štúdia nedokazuje, že keď niekoho stretnete v bare, automaticky budete mať šťastnejšie manželstvo.

Korelácia nie je kauzalita.

Staršie výskumy navyše priniesli aj menej jednoznačné výsledky. Samotná Stanfordská štúdia napríklad nenašla presvedčivý dôkaz, že by spôsob zoznámenia určoval úspešnosť už vzniknutého vzťahu.

To však nič nemení na jednej základnej výhode offline sveta.

Keď niekoho stretnete cez kamarátov, na koncerte, v kaviarni alebo pri bare, často už existuje kontext.

Spoločná hudba.

Spoločné miesto.

Spoločná partia.

Spoločná situácia.

Algoritmus sa snaží kompatibilitu vypočítať.

Reálny svet vám ju dovolí zažiť.

Bar ako lovisko možno slabne. Bar ako sociálna infraštruktúra môže rásť.

A práve tu sa podľa mňa mení úloha moderných barov.

Deväťdesiatkový model „loviska“, kde dunie hudba tak hlasno, že jedinou možnosťou komunikácie je kričať niekomu do ucha, nemusí byť ideálnym prostredím pre dnešný spôsob zoznamovania.

Ľudia však stále potrebujú miesta, kde sa môžu prirodzene dostať do kontaktu s inými ľuďmi.

Nie nevyhnutne preto, že si večer povedali:

„Dnes si musím niekoho nájsť.“

Práve naopak.

Najlepšie sociálne prostredie často vzniká tam, kde je zoznámenie vedľajším produktom toho, že sa niečo deje.

Koncert.

Kvíz.

DJ.

Ochutnávka.

Spoločný stôl.

Rozhovor pri bare.

Barman, ktorý prehodí vtip a nechtiac spojí dve partie.

Namiesto „loviska“ vzniká pódium pre sociálnu náhodu.

A možno práve náhoda je komodita, ktorej máme v digitálnom svete čoraz menej.

Barman ako posledný analógový algoritmus

Barman mal v zoznamovaní vždy zvláštnu úlohu.

Vidí celú miestnosť.

Vie, kto prišiel sám.

Kto sa chce rozprávať.

Kto čaká na rande.

Ktoré dve partie už dvadsať minút po sebe pokukujú.

A občas stačí jedna úplne nevinná veta, aby sa dva dovtedy oddelené svety spojili.

V tomto zmysle je možno barman posledný analógový dating algoritmus.

Nepočíta percentá kompatibility.

Nemá databázu.

Nedáva vám Super Like.

Len vytvorí situáciu.

A zvyšok už musia zvládnuť ľudia sami.

Možno sa teda nevraciame do minulosti. Iba nám začala chýbať náhoda.

Nemyslím si, že Tinder zmizne.

Ani že generácia Z odhodí telefóny a začne si opäť posielať drinky cez barmana ako v romantickej komédii z roku 1998.

Online dating vyriešil množstvo problémov, ktoré offline svet nikdy vyriešiť nedokázal. Rozšíril výber, spojil ľudí mimo ich sociálnych kruhov a dal možnosť nájsť partnera aj človeku, ktorému jeho každodenný život ponúka minimum príležitostí.

Ale po rokoch optimalizácie lásky možno zisťujeme, že nie všetko chceme optimalizovať.

Niektoré veci chceme jednoducho zažiť.

Bez profilu.

Bez matchu.

Bez toho, aby nám algoritmus vopred povedal, že máme 87-percentnú kompatibilitu.

Zmenila sa forma flirtovania?

Absolútne.

Sme opatrnejší. Digitálnejší. Máme väčší výber a zároveň možno menšiu ochotu riskovať trápny moment tvárou v tvár.

Ale jedna ľudská potreba zostala rovnaká:

,,chceme cítiť, že medzi nami a niekým druhým sa práve stalo niečo, čo nebolo naplánované.,,

A práve preto si myslím, že bary majú v digitálnom svete možno zaujímavejšiu úlohu než kedykoľvek predtým.

Nie ako loviská.

Nie ako offline Tinder.

Ale ako miesta, ktoré vytvárajú podmienky na to, aby sa ľudia vôbec stretli.

Či už do Bukowski alebo Baudelaire prídete na svoje prvé rande z Hinge, sadnete si s kamarátmi k baru alebo sa počas koncertu náhodou dáte do reči s človekom vedľa vás, stále existuje niečo, čo žiadny algoritmus nevie garantovať.

Iskra.

A možno sa tie najlepšie príbehy stále nezačínajú potiahnutím prsta po displeji.

Možno sa začnú úplne obyčajne:

„Čo to piješ? Vyzerá to dobre.“

A čo vy?

Kedy ste sa naposledy zoznámili s úplne cudzím človekom bez toho, aby vám ho najskôr ukázal algoritmus?