Občas sa to stane.
Bar zverejní názor na dianie v meste alebo v krajine a v komentároch sa objaví veta:
„Starajte sa radšej o drinky a do politiky sa nemiešajte.“
Prípadne jej sesternica:
„Ja som vás mal rád, kým ste nezačali riešiť politiku.“
Je to zaujímavá predstava. Akoby sa človek po založení baru dobrovoľne vzdával občianskeho preukazu. Akoby barman prestal byť občanom v okamihu, keď vezme do ruky shaker. Akoby majiteľ reštaurácie smel hovoriť o tom, či je dobrý steak, ale už nie o meste, v ktorom podniká, o zákonoch, podľa ktorých zamestnáva ľudí, alebo o rozhodnutiach politikov, ktorí určujú, kedy musí zavrieť terasu.
Prepáčte, ale prečo?
Bar nie je akvárium
Bar nežije vo vákuu.
Platí dane. Zamestnáva ľudí. Nakupuje energie. Prenajíma priestory. Rieši DPH, mzdy, licencie, autorské poplatky, bezpečnosť, hluk, terasy, verejný priestor a otváracie hodiny.
Keď samospráva rozhodne, že terasa musí o určitej hodine skončiť, týka sa nás to.
Keď štát zmení dane, týka sa nás to.
Keď sa menia pravidlá pre podnikateľov, týka sa nás to.
Keď mesto rozhoduje o tom, či chce mať živé centrum alebo centrum, ktoré sa po určitej hodine zmení na kulisu bez ľudí, týka sa nás to.
A keď sa deje niečo, čo považujeme za dôležité z občianskeho alebo ľudského hľadiska, týka sa nás to tiež.
Politika totiž nie je iba parlamentná hádka troch chlapov v oblekoch v nedeľnej televíznej diskusii.
Politika je aj to, čo sa deje na ulici pred naším barom.
Krčmy, kaviarne a politika spolu žijú už pár storočí
Predstava, že podnik má byť apolitické miesto, je navyše historicky trochu komická.
Keď sa v 17. storočí začali v Anglicku masovo rozširovať kaviarne, neboli to iba miesta, kde si ľudia dali kávu. Stali sa miestami, kde sa čítali noviny, obchodovalo, klebetilo a – samozrejme – diskutovalo o politike.
A diskutovalo sa tak intenzívne, že z toho mal kráľ Karol II. nervy.
V roku 1675 sa jeho vláda pokúsila kaviarne potlačiť. Jedným z dôvodov bolo práve to, že sa v nich šírili politické názory, kritika vlády a reči, ktoré moc považovala za nebezpečné.
Čiže približne pred 350 rokmi už existovala verzia dnešného:
„Dajte si kávu a do politiky sa nestarajte.“
Veľmi to nezafungovalo.
A dobre, že nie.
Niekedy zmení dejiny dokonca čajovňa
Začiatkom 20. storočia sa britské čajovne stali dôležitými miestami ženského emancipačného hnutia.
Nebolo to náhodou. Ženy vtedy nemali v mestách ani zďaleka takú slobodu pohybu a také množstvo bezpečných verejných priestorov ako dnes. Čajovne im poskytli miesto, kde sa mohli stretávať, diskutovať a organizovať.
Dnes nám to znie skoro romanticky.
Čaj, sendvič a revolúcia.
Ale je to pekná pripomienka jednej veci:
Gastroprevádzka nikdy nebola iba miesto, kde sa konzumuje. Je to miesto, kde sa stretávajú ľudia. A keď sa stretávajú ľudia, skôr či neskôr začnú hovoriť o svete, v ktorom žijú.
A umelci? Tí sa do politiky miešali odjakživa
Podobná výčitka pravidelne smeruje k hercom, hudobníkom, spisovateľom či divadlám.
„Hraj a nestrkaj sa do politiky.“
Lenže čo by zostalo z dejín kultúry, keby sa umelci naozaj riadili touto radou?
Divadlo bolo miestom politických a spoločenských konfliktov prakticky od antiky. Hudobníci, herci, spisovatelia aj výtvarníci opakovane vstupovali do verejného priestoru, keď cítili, že sa ich spoločnosť uberá smerom, ktorý nechcú ignorovať.
Môžeme s konkrétnym umelcom súhlasiť alebo nesúhlasiť.
Ale požadovať od umelca, aby nemal názor na spoločnosť, je asi podobné, ako požadovať od spisovateľa, aby nemal slovnú zásobu.
Takže má teraz každý bar zavesiť na výčap volebný plagát?
Nie.
A práve tu je podľa nás hranica.
Bar by nemal byť stranícka centrála.
Nechceme pri objednávke ginu zisťovať, koho ste volili. Nechceme rozdávať hostí na správnych a nesprávnych. A už vôbec nechceme, aby sa človek pri vstupe do baru cítil ako na predvolebnom mítingu.
Na Bukowski máme oveľa dôležitejšie starosti.
Napríklad či hrá dobrá hudba.
Či je drink studený.
Či kapela začala načas.
Či máme dosť ľadu.
A prečo zase niekto rozbil pohár.
Lenže medzi týmto a úplným občianskym mlčaním existuje pomerne veľký priestor.
Môžeme podporiť charitu.
Môžeme povedať, že nám záleží na Ukrajine.
Môžeme kritizovať rozhodnutie mesta, ktoré podľa nás škodí nočnému životu.
Môžeme hovoriť o podmienkach podnikania.
Môžeme sa ozvať, keď sa nám nepáči, kam spoločnosť smeruje.
A vy s nami pokojne nemusíte súhlasiť.
To je totiž presne pointa.
Hosť nie je rukojemník nášho názoru
Keď sa podnik verejne vyjadrí, neznamená to, že každý jeho hosť musí rozmýšľať rovnako.
Práve naopak.
Dobrý bar by podľa nás mal byť jedno z posledných miest, kde môžu pri jednom stole sedieť dvaja ľudia, ktorí sa na politiku pozerajú úplne opačne, pohádať sa pri pive a o hodinu spolu spievať refrén tej istej pesničky.
Možno práve toto nám dnes trochu chýba.
Sociálne siete nás roztriedili do bublín. Algoritmus nám servíruje ľudí, ktorí sa na svet pozerajú podobne ako my.
Bar taký algoritmus nemá.
Do baru vojde právnik, študent, kuriér, podnikateľ, herec, turista, liberál, konzervatívec, pravičiar, ľavičiar aj človek, ktorému je celá politika ukradnutá a chce si iba dať borovičku.
A presne tak to má byť.
Ale áno, aj otvorená diskusia má svoje hranice
To, že sme otvorení diskusii, neznamená, že všetky názory považujeme za rovnocenné.
Sme radi, keď sa u nás pri jednom stole stretne ľavičiar, pravičiar, liberál, konzervatívec, veriaci aj neveriaci.
Úprimne, práve toto nám dnes v spoločnosti chýba.
Príliš rýchlo sa zatvárame do vlastných táborov. Prestávame sa počúvať. Z človeka s iným názorom robíme nepriateľa ešte skôr, než otvorí ústa.
Táto polarizácia nás serie.
A preto sa podľa nás treba rozprávať.
Ale existuje hranica.
Ak sa diskusia zmení na rasizmus, fašizmus, homofóbiu, otvorené ponižovanie ľudí, vyhrážanie alebo požiadavky, aby niekto prišiel o základné práva len preto, kým je, už sa nebavíme o normálnom politickom názore.
To už nie je spor o to, či majú byť dane vyššie alebo nižšie.
Nie je to debata o tom, či je lepšia pravicová alebo ľavicová hospodárska politika.
Je to útok na dôstojnosť konkrétneho človeka.
A tam máme jasno.
V našich baroch pracujú a stretávajú sa ľudia rôznych národností, orientácií, názorov, presvedčení a životných príbehov.
Nikto z nich by nemal sedieť za barom alebo pri stole a počúvať, že ľudia ako on by mali mať menej práv, nemali by tu byť alebo si zaslúžia násilie.
To už pre nás nie je len „iný názor“.
A áno, táto hranica nevedie iba jedným politickým smerom.
Extrém nám prekáža sprava aj zľava.
Totalitné myslenie, nenávisť, ospravedlňovanie násilia či potláčanie základných slobôd je problém bez ohľadu na to, z ktorej strany politického spektra prichádza.
Takže diskutujme.
Hádajme sa o daniach, meste, kultúre, otváracích hodinách, sociálnej politike, migrácii, Európe alebo ekonomike.
Pokojne vášnivo.
Pokojne pri druhom pive ešte vášnivejšie.
Ale v momente, keď sa z politického protivníka stane „menejcenný človek“, debata sa končí.
Nie preto, že sa bojíme iného názoru.
Ale preto, že dobrý bar má byť miestom, kde sa ľudia s rôznymi názormi dokážu stretnúť – nie miestom, kde musí niekto obhajovať svoje právo existovať.
„Lenže môžete prísť o zákazníkov.“
Samozrejme.
To je riziko každého verejného názoru.
Firma môže prísť o zákazníka. Herec o diváka. Hudobník o fanúšika. Novinár o čitateľa.
Lenže sloboda prejavu nikdy neznamenala slobodu bez reakcie.
Ak podnik niečo povie, ľudia majú úplne rovnaké právo povedať:
„S týmto nesúhlasím.“
Dokonca majú právo prestať k nemu chodiť.
Tak funguje slobodná spoločnosť.
Čo nám však príde zvláštne, je samotná požiadavka:
„Ty podnikáš, takže buď ticho.“
Prečo by mal mať elektrikár politický názor, ale majiteľ baru nie?
Prečo sa môže ozvať učiteľ, ale hudobník už prekročil hranicu?
Prečo môže mať postoj človek sediaci večer pri našom stole, ale bar, ktorý ten stôl kúpil, už nesmie?
Aj mlčať je rozhodnutie
Existuje ešte jedna nepríjemná pravda.
Niekedy sa hovorí, že najbezpečnejšie je byť neutrálny.
Lenže úplná neutralita často neexistuje.
Aj rozhodnutie neozvať sa môže byť postojom.
Nie ku každej udalosti treba písať status. Nie každý majiteľ podniku sa musí každé ráno zobudiť a komentovať svetovú geopolitiku.
My určite nebudeme.
Sme bar.
Naším hlavným poslaním je stále vytvoriť miesto, kde sa ľudia dobre cítia.
Dať si drink.
Stretnúť kamarátov.
Pozrieť koncert.
Zatancovať si.
Zabudnúť na pár hodín na robotu.
Možno sa zamilovať.
Možno urobiť rozhodnutie, ktoré bude človek ráno mierne ľutovať.
Aj to patrí k nočnému životu.
Ale keď príde téma, ktorá sa nás bytostne dotýka, nebudeme predstierať, že žijeme za sklom.
Bar je totiž viac než výčap
Dobrý bar je zvláštne miesto.
Ľudia sa v ňom zoznamujú, rozchádzajú, oslavujú, smútia, hádajú, diskutujú, počúvajú hudbu, vymýšľajú projekty a občas o druhej ráno vyriešia celý štát.
Ráno sa síce ukáže, že ho až tak úplne nevyriešili.
Ale snaha bola.
A možno práve preto patria bary, kaviarne, kluby, divadlá a koncertné priestory do verejnej diskusie.
Nie preto, že by mali patent na pravdu.
Nemajú.
My ho určite nemáme.
Ale preto, že sú súčasťou mesta. Sú miestami stretávania ľudí. Zamestnávajú ľudí. Tvoria kultúru. Platí pre ne politika mesta aj štátu. A nesú dôsledky rozhodnutí, ktoré politici prijímajú.
Takže áno.
Má sa bar vyjadrovať k politike?
Keď má pocit, že má čo povedať, podľa nás pokojne áno.
Slušne. Vecne. Bez toho, aby z hostí robil rukojemníkov svojho názoru.
Ale hovoriť podnikateľovi, umelcovi alebo komukoľvek inému, že sa nemá vyjadrovať k verejným veciam len preto, lebo jeho profesiou je niečo iné než politika?
To nám príde oveľa nebezpečnejšie než jeden politický status na Facebooku.
A ak s nami nesúhlasíte?
Pokojne nám to povedzte.
Ideálne osobne.
Pri bare.
Presne na to totiž bary odjakživa boli.
